Milujem Slovensko, ktoré nik nechcel (?)

Autor: Ľubica Schulczová-Hauswaldová | 7.4.2013 o 16:51 | (upravené 7.4.2013 o 17:01) Karma článku: 11,55 | Prečítané:  1541x

Titulok som tak trochu ukradla. Spojením názvu televízej relácie, o ktorej písal Peter Breiner a názvom článku z blogu Toma Nicholsona, ktoré sa objavili v priebehu minulého týždňa. Akoby nás v dobe multikulturalizmu a v snahe o "svetovosť" už dosť neprovokovala samotná téma lásky k vlasti, paradoxne sa k vlastenectvu vyjadrili autori, z ktorých jeden kedysi odišiel zo Slovenska bývať do krajiny, z ktorej ten druhý na Slovensko žiť prišiel.

Kdesi medzi tým ja sama, ktorá prežila roky v zahraničí, z toho vyše 12 rokov v USA. Po prvých pár rokoch moji tamojší priatelia, ale aj niektorí príbuzní akosi automaticky očakávali, že v Amerike zostanem žiť natrvalo, požiadam tam o občianstvo… Ich nechápavé pohľady, keď som vždy rozhodne potvrdila, že nielenže o tom neuvažujem, ale dokonca som sa nikdy nesnažila získať ani známu “zelenú kartu”, ktorá by bola uľahčila toľko administratívnych problémov. Každý rok som poctivo priletela domov do Bratislavy, aby som požiadala o nové vízum, keďže pre moju kategóriu ich americké orgány vystavovali najviac na rok.

Oveľa nechápavejšie bolo prijatie doma. Niektorí sa na dôvody môjho návratu domov vyzvedali zaobalene a akosi okľukou, ale mnohí svoje prekvapenie až podozrenie vôbec neskrývali a otvorene sa pýtali: “Prečo si sa vrátila?” Inými slovami: “Prečo si prišla z raja do pekla?” Jednoducho čudná.

Nebolo a nie je to jednoduché. Najmä kvôli práci. Nezabudnem však na intenzívne pocity, ktoré sprevádzali moje prvé dni, týždne a mesiace doma. Ako ma najprv prekvapili naše ženy a ich krása. Plne som si ju uvedomila až po tých rokoch vo svete. Dôverne známe a obľúbené miesta. Naša reč. Ako som do seba priam nasávala rozhovory neznámych ľudí v trolejbusoch a autobusoch, nie obsah, ale zvuk, melódiu, pôvab jazyka, jednotlivé slová... Ako sa mi vždy chcelo až plakať. Tajne som si utierala slzy, aby sa ma neznámy dobrodinec náhodou neopýtal, čo mi je, či nepotrebujem pomoc. Veď čo by som odpovedala? Že plačem, lebo počúvam slovenčinu? Tá mi v tých chvíľach znela, ako to dávne televízne naštudovanie Hviezdoslavovej Hájnikovej ženy s Viliamom Záborským, Božidarou Turzonovovou a Jozefom Adamovičom. To naštudovanie, ktoré vtedy tak intenzívne oslovilo takmer celý náš národ a naplnilo ho - áno – hrdosťou a láskou.

Lebo napriek všetkému, čo okolo seba denne vidíme, počúvame, zažívame, naši ľudia sú vo svojej podstate milí, dobrí, decentní. Práve takí, akých je väčšina na celom svete.

Ak som chcela ako-tak normálne bývať, hneď po návrate som musela kompletne zrekonštruovať svoj byt v Bratislave. Prakticky všetci, ktorí na ňom robili, boli dobrí, poctiví remeselníci a slušní, ochotní a pracovití chlapi. Navyše múdri. Múdrosťou, ktorej naučí len život. Tých, ktorí sa vedia okolo seba pozerať a rozmýšľať o tom. Ako môj elektrikár, ktorý myslením, vyjadrovaním a postojmi predčí toľko predstaviteľov našich „elít“. Jeden z najmúdrejších ľudí, ktorých som v živote a vo svete stretla. Partia murárov, obkladačov a maliarov bola od Dunajskej Stredy. Slováci aj Maďari. Rovnako pracovití, rovnako slušní, rovnako ústretoví.

Neskôr sa tieto moje zážitky rozširovali o skúsenosti z obchodov, úradov, ulíc. Nie všetky, ale úplná väčšina je pozitívnych. Ľudia väčšinou reagujú na úsmev úsmevom, pozdravom odpovedajú na pozdrav, na s úctou vyslovenú žiadosť reagujú snahou pomôcť.

Tak som tie prvé dni a týždne chodila naplnená láskou a šťastím z toho, že som znovu doma. Je to však láska k vlasti?

Je vôbec racionálny dôvod na lásku? Prečo milujem toho jedného muža? Sú od neho lepšie vyzerajúci. Múdrejší. Bohatší. Spoločensky úspešnejší. Pravdepodobne v každom ohľade sa nájde ktosi lepší od neho. A predsa milujem práve toho jediného na celom svete.

Lebo láska je často absurdná, ako hovorí Peter Breiner.

Aj krajiny sú dôležitejšie, bohatšie, mocnejšie, so zaujímavejšou históriou, s väčším počtom významných jednotlivcov, s väčším počtom krás, ako je naše Slovensko. A predsa je to táto jedna, v ktorej som najšťastnejšia. Možno pre tú zmes známeho, dôverného, blízkeho, pre tú melódiu reči, pre ľudí, ktorí sú blízki aj keď sú neznámi, kultúru, ktorej rozumiem, kontinuitu, pamiatku na starých rodičov, starenku a starečka, pre miesta a ľudí, na ktoré a ku ktorým sa môžem ísť vyplakať. Ale najskôr preto, lebo Slovensko má najväčší podiel na tom, kto som.

Pán Breiner vo svojom rozjímaní prirovnával lásku k vlasti k erotickému vzplanutiu, k fyzickému milovaniu. A prišiel k záveru, že „milovať treba pekné dievčatá. Vo vlasti sa má dať žiť.“

Nuž, erotika je nádhernou súčasťou lásky. Súčasťou.

Niekedy však musí človek na čas zabudnúť na erotiku a trebárs sa terigať v snehu a nepohode niekoľko hodín do Prešova, ako Tom Nicholson. Aby sa stretol s gymnazistami a diskutoval s nimi o odstraňovaní korupcie z nášho života. (Nedá mi nespomenúť, ako ma potešilo, že stretol podobne príjemného a ochotného policajta a ústretových pracovníkov penziónu, ako boli moji elektrikári alebo murári. Takí ľudia sa nájdu u nás očividne všade.) A potom sa celkom neeroticky vyberá do ďalších miest a ďalších gymnázií. So zodpovednosťou k niečomu, čo je väčšie ako on sám.

Tu kdesi „privandrovalec“ Tom napĺňa slová „odídenca“ Petra, že vo vlasti sa má dať žiť.

Snáď sa aj mne podarí priložiť svoju slamku.

Bratislava, 6.4.2013



 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Populisti získajú, euro môže skončiť. O čom rozhodli Taliani

V Rakúsku populizmus prehral, v Taliansku mu môže rezignácia premiéra pomôcť. Neúspešné referendum vystrašilo trhy.

KOMENTÁRE

Renzi dal sám sebe mat. Dostala ho aj Európa?

Taliansky výsledok je politicky nepomerne ďalekonosnejší než rakúsky.

DOMOV

Javorčíková: Harabinova skupina zdevastovala dôveru v súdy

Dôvera v súdnictvo mierne stúpla.


Už ste čítali?